Nikto sa nestará, ako pandémia zasiahla naše deti! Deti a dorastenci trpia!
Nikto sa nezaujíma, ako zasiahla pandémia a jej riešenia deti. Lebo deti sú outsiderom tejto spoločnosti a vždy to tak bolo, odkedy sa im profesionálne venujem. Nerešpektujú sa ich prirodzené fyziologické potreby v danom veku, ktoré sa musia rozvíjať, ak chceme aby vyrastala hodnotná, duševne aj telesne vyvinutá populácia. Ale všetko je zle. Zhruba od tretieho roku života sa u detí začína rozvíjať túžba po sociálnych kontaktoch a naďalej pokračuje potreba pohybu, ktorý je pre dieťa prirodzenou potrebou rovnako ako jedlo, či rodičovská láska. Už pred koronou páchala táto spoločnosť na deťoch ťažké hriechy. Obce a mestá vzali deťom posledné kúsky zelených “ pláckov,“ kde by sa mohli deti do sýta vyšantiť. Deti nepotrebujú až tak veľmi zložité a drahé preliezky. Potrebujú kus zelenej lúky, kde môžu behať, kde sa môžu vyblázniť a nebáť sa že padnú do psieho ho…a, alebo si rozbijú kolienko na asfaltovej ploche. Toto sa deťom uprelo. Developeri postavili na každom kúsku budovy, garáže a neviem čo ešte. A deti – akože ich pohybové aktivity sme rozdelili na tzv. športujúce a nešportujúce. Športujúce dieťa musí mať talent a bohatých rodičov, aby ho vzali do nejakého klubu. Ale aj menej obratné a menej nadané deti majú potrebu hýbať sa. Žiaľ nemôžu. Kedysi sme to volali ulica a hry. Ulica bola prvým trénerom, prvým výberom talentov, ulica ukázala prvá, kto na to má a môže do športového klubu a kto si musí vystačiť s ulicou. Ale každý mal právo sa hýbať, behať, blázniť sa. Toto sme deťom vzali už dávno. Ešte je tu príroda. Ale príroda je fuj. Sú tam kliešte, pavúky, mravce, hady, alergie a teraz ešte aj medvede…
Ale vrátim sa k tej korone. To čo sa tu rok dialo, poškodilo psychicky hlavne adolescentov, čiže pubertiakov. Sociálna izolácia, nemožnosť priamych kontaktov, nemožnosť pohybu, závislosť na elektronických pomôckach, atď., ťažko poznačili duše našich mláďat. Poviem vám, ešte nikdy som za tak krátku dobu nezažil toľko pokusov o samovraždu, ako za posledný polrok. Objavil sa (staro) nový fenomén, ktorý však býval kedysi enormne zriedkavý- automutilácia, čiže samopoškodzovanie. Mladík si doreže hrudník nožom krížom krážom, dievčina si pilníkom na nechty dodrása tvár, ďalšie si dorežú predlaktia! Narástol enormne počet depresií a tzv,. somatoformných porúch – telesných ťažkostí ako prejavov úzkostí a depresií. A objavil sa nový, špecifický fenomén – závislosť na rúšku!!! Začínajú sa prehlbovať poruchy osobnosti. Sú prípady, kedy dorastenec, hlavne ak je menej atraktívny, odmieta odložiť rúško, ktoré mu prináša istú anonymitu a pocit sociálnej istoty, zbavuje ho pocitu menejcennosti. Choré! Naše oddelenie sa, čo sa týka 11-19 ročných, zmenilo na detskú psychiatriu a často nerobíme celé dni iné, len riešime a vybavujeme tie psychiatrie ozajstné. Ale detských psychiatrických lôžok je zúfalo málo a odborných lekárov ešte menej. ale to nikoho nezaujíma, nikto to nerieši. Pokiaľ by mala táto generácia prežiť ďalšie obmedzenia, bude nedobre a nezvratne duševne zmrzačená. Decká nezvládali izoláciu doma a potom nezvládali návrat do školy. Minister školstva žongluje opatreniami, ale prisámbohu, nikde som tu nenašiel vyjadrenie aspoň jedného detského psychológa, či psychiatra k danej téme. Musíme tomu zabrániť a každý by sa mal zamyslieť, ako prispeje. Každý by sa mal zamyslieť, že táto generácia sa raz bude o nás starať. Už sa nemienim vyjadrovať k očkovaniu. Odborníkov je tu ako maku, zo všetkých sociálnych a profesných vrstiev. Odborníkov na vakcíny,na klinické skúšanie na genetiku a infektológiu, ba máme už aj odborníkov na „odborníkov.“ Ale o tomto nikto nepíše, lebo asi je to fuj téma. Ale fuj je to, čo sme urobili našim deťom a určite by som nehádzal všetko na vládu. O telesných chorobách ani nevravím, to je zasa iná hoci podobná kapitola. Mnohí rodičia tvrdia- veď my sa s tým naším (našou) rozprávame, komunikujeme skoro denne, zaujímame sa. To je chvályhodné, ibaže pubertiakovi to nestačí. Je to obdobie obrovských emócií, prvých lások, sklamaní, atď. Ale v sociálnej izolácii sa rozpadajú často krehké vzťahy a nemožnosť kontaktu s milovanou osobou vedie k ťažkým následkom. To je len jeden z príkladov. Každý by sa mal zamyslieť ako prispieť, aby sa nevrátilo obdobie nedávne, aj keď – som skeptik a šancu tomu príliš nedávam. Spoločnosť je príliš zameraná sama na seba, než aby si to niekto všímal. No čo, veď je to len decko, veď aj ja som bol mladý a viem ako to je! No, vieš guľové, ako to je. Deti a dorastenci trpia. Ticho a po svojom. Až raz sa kotol preplní a všetci sa veľmi čudujú. Veď je to taký dobrý chlapec(dievča)! Žiadne problémy s ním nikdy neboli!. Nuž, ale teraz sú. Hrozivé!
MUDr. Jozef Marec
Foto Pixabay.com
